Vražda Sarah Everardovej a prečo o nej musíme hovoriť


Protesty na podporu odkazu Sarah Everard opäť rozprúdili konverzáciu o právach žien, ale aj o reforme polície


Prvého apríla vydal Denník N tento môj článok, a ja som si hovorila, že snáď ľudia pochopia paralely medzi touto udalosťou a milión inými udalosťami, s ktorým tento text priamo súvisí.


Dnes je dvadsiaty prvý apríl, a prebudili sme sa do rána, v ktorom bol americký policajt Derek Chauvin jednoznačne usvedčený z vraždy Georgea Floyda, ktorá minulý rok v Minneapoise (a celej Amerike) rozpútala protesty Black Lives Matter.


Zobudili sme sa tiež do dňa, kedy sme si ráno mohli prečítať v slovenských novinách, že v Starej Turej (teda ani v Minneapolise, ani v Londýne) slovenský policajt brutálne zbil bezdomovca, a že policajný prezident tento útok zľahčuje, a teda sa pridáva na stranu policajta.


Verím, že ak na vás vražda Sarah Everard nebola silná, že možno práve po dnešných správach si prečítate tento článok v trochu inom svetle.


Preto vám ho sem zadarmo dávam, a budem sa tešiť ak spoločne rozprúdime konverzáciu.


Prečo sa ženy boja vyjsť samy von a prečo k tomu políca aktívne prispieva? 

Mám dvadsaťpäť rokov a posledných päť rokov žijem v Británii. Napriek tomu, že bývam v relatívne malom meste, večer nerada chodím po ulici sama. Ak nemusím, nenosím pri sebe na prechádzkach platobné karty ani hotovosť, aby ma nemali o čo okradnúť. Vyhýbam sa tmavým uličkám, neudržujem zrakový kontakt s ľuďmi idúcimi oproti a chodím celoročne oblečená v svietivo červenej bunde, nech náhodou nepôsobím zvodne. Keď sa mi občas večer na ulici snaží prihovoriť nejaký chlap, tvárim sa, že nerozumiem po anglicky napriek tomu, že učím na univerzite a robím si v Anglicku doktorát, a pokračujem v rýchlej chôdzi. Nie som sama. Podobné príbehy sa v spojení s vraždou Sarah Everardovej vynárajú denne.


Prípad Sarah Everardovej

Tretieho marca sa v južnom Londýne o deviatej večer vracala od kamarátky domov tridsaťtriročná Sarah Everardová. Podľa kamerových záznamov mala na sebe rôznofarebné športové oblečenie a rúško. Necestovala verejnou dopravou, pretože sa to počas covidu v Británii neodporúča. Po ceste telefonovala so svojím priateľom, s ktorým sa mala na druhý deň stretnúť. Odvtedy o nej nikto nepočul. Pretože ju uniesol a neskôr zavraždil štyridsaťštyriročný policajt a otec dvoch detí.


Na sociálnych sieťach sa okamžite začali vynárať stovky príbehov žien, ktorých smútok a hnev sa akosi nakumuloval a ktoré začali otvorene rozprávať o svojich vlastných nepríjemných zážitkoch. Nie, ženy sa nesnažia loviť teraz v pamäti, aby jedným zlým zážitkom nenávistne obvinili mužov, spravili z nich monštrá a feministicky ovládli svet. Opisujeme bežné dennodenné situácie, ktoré zažívame – od tínedžeriek až po dôchodkyne.

Ukázalo sa, že veľa žien má veľmi podobné „stratégie prežitia“ na ulici a každý deň robí podobné kroky ako Sarah Everardová v tú noc, keď sa už do svojho bytu nevrátila. Zbytočná smrť nevinného človeka často dokáže otriasť spoločnosťou, pretože príbeh jednotlivca sa zrazu stáva príbehom obrovského množstva ľudí, ktorí si začnú uvedomovať – veď som to mohla byť aj ja! U nás to bola nedávna vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá spoločnosť rozhýbala dostatočne na to, aby sme sa začali stavať čelom k problémom, ktoré tu počas celých moderných dejín Slovenska boli.


V prípade vraždy Sarah Everardovej sa vynárajú nekonečné príbehy žien, ktoré sa bežne rozhodujú o tom, čo si oblečú, či pôjdu večer behať von alebo radšej ostanú doma. Vo vrecku máme nachystaný telefón na prípadné predstieranie hlasného telefonovania na ulici, v rukách nachystané kľúče, ktoré môžeme použiť na obranu, v taške slzný plyn, zrýchlenú chôdzu, obzeranie sa za seba, vyhýbanie sa tmavým uličkám. Tieto rozhodnutia robíme každý jeden deň.


Nemusíme sa vracať nadránom z párty v minisukni a tričku s veľkým výstrihom, nemožno povedať, že si za to môžeme samy. Príbeh Sarah Everardovej to potvrdil, preto v spoločnosti tak rezonuje. Bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, v ktorej sa s mizogýnmi stretávame na dennom poriadku.


Násilie na ženách je totiž bežným štandardom, ktorý sa vo veľkej miere toleruje, často tutlá a hlavne zľahčuje. Ak nejde priamo o fyzické násilie, dôsledky týchto nepríjemných skúseností – či už je to popiskovanie na ulici, nechcené obchytkávanie v autobuse, alebo akékoľvek iné nechutnosti – v nás vyvolávajú neustály pocit úzkosti. Nechcene tak monitorujeme každú situáciu, v ktorej sa ocitneme samy, bez ohľadu na to, či je deň alebo noc, či sme v Londýne alebo v Bratislave. Cítime sa tak bez ohľadu na to, koľko vrstiev oblečenia máme na sebe, kam sa pozeráme a či sa ponáhľame alebo nie. Príbeh Sarah Everardovej sa stal akýmsi mementom pre každú ženu, čím, samozrejme, nemyslím, že každá žena si prežije to isté, ale každá žena sa dokáže s veľkou časťou tohto príbehu stotožniť a denne sa tohto scenára snaží aktívne vyvarovať.


Polícia sa musí zmeniť

Reakciou londýnskej polície po zmiznutí Sarah Everardovej bolo, že ženám v okolí jej domu neodporúčala vychádzať von. Nielenže zmiznutie a vražda mladej ženy spôsobili v Británii obrovskú frustráciu a hnev, ale namiesto očakávania, že polícia bude v tomto prípade na strane žien a zabezpečí, aby sa konečne cítili bezpečne, im v podstate odporučila, aby sa o svoju bezpečnosť postarali samy.

Podobné „odporúčania“ sú často skloňované aj pri sexuálnom zneužití alebo znásilnení, kde polícia rieši, ako bola daná žena oblečená a či nebola „príliš vyzývavá“, čo prispieva k obviňovaniu obete (takzvanému victim blaming). Pocit, že ženy by mali byť samy zodpovedné za svoje bezpečie a že si za niektoré situácie „môžu samy“, sa tak nepriamo prenesie aj na túto situáciu.

Ženy preto odporúčanie polície zostať doma vnímali tak, že polícia nepriamo hodila vinu na ne. Prečo by malo byť súčasťou konverzácie vždy to, či bola tma, či bola žena oblečená vyzývavo a či predtým pila alkohol? Prečo sa diskusia opäť zvrhla týmto smerom? Obzvlášť v situácii, kde všetko naznačovalo, že Sarah Everardová nemohla byť obvinená ani z jednej z týchto vecí? V Británii preto táto situácia rozpútala obrovskú debatu o tom, kam sa za posledné roky spoločnosť posunula a či vôbec niekam. Polícia totiž niečo podobné riešila v sedemdesiatych rokoch v Yorkshiri podobnou stratégiou ako v roku 2021. Je možné, že sme sa odvtedy nikam neposunuli?


Debata sa teraz už netýka „iba“ zmiznutí a vrážd žien, ale samotného násilia a sexuálneho predátorstva, ktoré ženy zažívajú denne. Tretina žien v Británii zažije počas života domáce násilie a každý rok tam znásilnia pol milióna žien. Zapojiť do tejto debaty mužov je absolútne nevyhnutné. Verím, že takúto debatu môžeme viesť aj doma na Slovensku so svojimi synmi, mužmi, otcami a starými otcami. Dlhujeme si to.

Po niekoľkých dňoch polícia našla ostatky tela Sarah Everardovej hodené v lese vo vreci na odpadky pri meste Ashford, cez ktoré často prechádzam vlakom, pretože je prestupnou stanicou smerom do Londýna.


Reakciou na tieto udalosti bola séria spomienkových pochodov nielen v Londýne, ale aj v ďalších mestách. Boli riadne oznámené miestnym úradom, ktoré ich spočiatku povolili. Potom sa však rozhodli inak a pochody zakázali pre koronavírus.

Ženy sa aj napriek tomu rozhodli ísť do ulíc klásť kvety a zapaľovať sviečky. Polícia, ktorá predtým dala najavo, že ženám neskúsi poskytnúť pocit bezpečia, ale kázala im namiesto toho nevychádzať z domu, a ktorej člen je pravdepodobne zodpovedný za smrť Sarah, začala brutálne zasahovať proti protestujúcim. Bila ich a zatýkala. Otriaslo to Britániou aj svetom.


Použitie zbytočného násilia na pokojných protestujúcich je receptom na čistú katastrofu

Ako z toho von? Odpoveďou je absolútne nevyhnutná zmena spôsobu, akým polícia bežne koná. Je úplne normálne, že policajti sa denne stretávajú s agresívnymi a bezcitnými ľuďmi a často riešia veľmi konfliktné i životunebezpečné situácie. Je jasné, že nie vždy dokážu vyhodnotiť situáciu „na jednotku“, ale my sa tu nerozprávame o jednotlivcovi, rozprávame sa o systematickom zlyhaní polície.


Ako je možné, že v demokratickej krajine policajti zmlátia Afroameričana na smrť a potom ich prekvapí, že dôjde k násilným protestom a rabovaniu? Čo iné mohli čakať? Systematický rasizmus a neustále konflikty medzi políciou a civilistami v určitých oblastiach vždy povedú k tomuto. Príkladom boli londýnske násilné protesty v roku 2011, no aj tak sme sa nepoučili. Ako je možné, že polícia nedostatočne zasiahla proti bielym rasistom, ktorí zaútočili na americký Kapitol? A teraz sme svedkami toho, že po obvinení britského policajta z únosu a vraždy mladej ženy v Londýne táto polícia zmláti pokojne protestujúce ženy?


Toto sú otázky, pred ktorými nemožno zatvárať oči a povedať si, že čo by tie ženy ešte vôbec chceli. Mizogýni, patriarchát ani inštitúcie, ktoré vychovávajú agresívnych policajtov, tu nemôžu byť navždy. Je na nás, aby sme sa k tomu postavili čelom.


Na záver ešte dodám, že tento článok mal na Facebooku nespočetné množstvo mzogýnnych komentárov, obzvlášť od mužov, ktorí mi písali, že nelegálne vlastním slzný plyn alebo mi posielali dobré rady na to, ako sa mám a nemám obliekať. Vraj robím chybu nosením červenej bundy, lebo "vraj je to agresívna farba". Tak sorry,býkovia :)