November ’89 ukázal aj to, ako zvládnuť silu davu a dokázať ju využiť na dobrú vec

Keď som v januári 2021 začala robiť rozhovory s vedúcimi členmi Verejnosti Proti Násiliu, netušila som si ako mi to zmení život. Svoje príbehy mi postupne sprostredkovalo štrnásť členov VPN. Začala som otázkami na ich prvotnú reakciu na policajný zásah voči študentom na Národní Tříde v Prahe, cez založenie VPN a organizáciu mítingov v Bratislave, až po to, či sa dnes ešte občas stretávajú ako kamaráti. Podarilo sa mi sa tak na chvíľu stať súčasťou ich neuveriteľných zážitkov, ktoré sa v histórii dejú len málokedy. Veľa z nich podotklo, že už nikdy nič podobné nezažili. Nie som historička. Nesnažila som sa o historický exkurz. Mňa na ich výpovediach zaujímalo hlavne ako dokázali zorganizovať úspešné masové podujatia, ktoré boli pokojné, plné optimizmu a solidarity. Je neuveriteľné, že spomienky na november ’89 v nás dokážu vyvolať pozitívne emócie a nádej na zmenu v spoločnosti aj dnes. Dá sa povedať, že tento odkaz nádeje a spravodlivosti, ktorý vznikol v novembri 1989 je niečo, čo je v nás hlboko zakorenené a dodnes sa k nemu vraciame napríklad v podobe pochodov za Slušné Slovensko ale dokonca aj pri vakcinačnej kampani, ktorá používa naratív novembra 89. Boj za slobodu, pocit, že sme v tom všetci spolu a dokonca aj symbol “véčka” sa vďaka zopár skvelým rozhodnutiam dá dodnes použiť. Nie je náhoda, že tento “návod na mobilizáciu spoločnosti” sa objavuje stále dookola, ale je to zásluha úžasného tímu ľudí, ktorí v tom čase vytvorili mítingy na námestiach spôsobom, ktorý funguje dodnes.


Ilustračné foto


Vo svojom výskume sa spolu s mojimi kolegami z Británie pokúšame pochopiť, ako funguje líderstvo, pretože lídri dokážu mobilizovať spoločnosť a ovplyvniť veľké množstvo ľudí a situácií. Líderstvo nie je jednostranný vzťah, pretože lídri majú vždy za sebou ľudí, ktorí im dodávajú kredibilitu. Čím viac podporovateľov, tým silnejší líder. Táto premisa platila rovnako v novembri 89 ako platí dnes, keď analyzujeme spôsob, akým mobilizuje ľudí Donald Trump alebo ktokoľvek iný. Aj preto som sa rozhodla vrátiť do minulosti a využiť udalosti nežnej revolúcie na Slovensku, aby nám pomohli pochopiť rôzne aspekty líderstva. Možno sa to nezdá ako niečo výnimočné ale vedcom sa skoro nikdy nepodarí spojiť sa priamo s lídrami a pýtať sa priamo na ich taktiku a strategické rozhodnutia, ktoré zabezpečia, že mobilizácia funguje a dokonca, že si z nej ľudia niečo aj odnesú. Minimálne dobrý pocit z toho, že boli súčasťou celku.


O tom ako funguje líderstvo vieme hlavne z analýz, ktoré využívajú prejavy lídrov alebo rozhovory a dotazníky, ktoré distribuujeme ich podporovateľom. Nie je však skoro vôbec možné dostať sa priamo k lídrom, nie to ešte k lídrom, ktorí dokázali meniť spoločnosť. Práve preto som sa vo svojom výskume zamerala na lídrov z VPN, ktorí o udalostiach novembra 89 dokázali rozprávať relatívne otvorene, možno aj preto, že už sú to roky dozadu. Chcela som vedieť, akí boli lídri a ako sa rozhodovali. Podarilo sa mi tak pochopiť, hlavne to, v čom spočívala organizácia mítingov na námestiach. Nešlo mi o historické fakty ani o to, čo presne sa stalo v sobotu dvadsiateho novembra alebo nedeľu v “Umelke”, pretože to boli príbehy, ktoré lídri opakovali už veľakrát predtým a myslím, že sa trochu potešili, že moje rozhovory s nimi sa neuberali len touto klasickou cestou.


Ja som chcela pochopiť, ako sa im podarilo zorganizovať demonštrácie, ktoré v ľuďoch na námestiach dokázali vyvolať tak silné pozitívne pocity, solidaritu s ostatnými a často neopakovateľné zážitky na celý život. Jedno z hlavných rozhodnutí o organizácii mítingov, ktoré som z rozhovorov pochopila, spočívalo v logistike ako napríklad kto zabezpečí ozvučenie, postaví pódium, zorganizuje priestor ako taký. Predtým sa totiž žiadne demonštrácie nekonali, nebolo teda absolútne bežné si postaviť stejdž na námestí a pozvať ľudí. Asi aj preto bolo veľmi dôležité dobré rozdelenie rolí medzi lídrami VPN - kto bude hovorca na tribúne - takzvaný tribún, kto bude písať scenáre, a kto obehne regióny a bude diskutovať s ľuďmi mimo Bratislavy.


Už len to, že si lídri uvedomili, že písanie prejavov je diametrálne odlišná činnosť od ich prednesu bol vynikajúci krok, ktorý zabezpečil, že mítingy boli pre ľudí zmysluplné. Keď sa nad tým zamyslíme, nie je predsa bežné, že niekde inde na svete sa herci stali tvárami sociálnej zmeny. U nás to bol v čase pádu komunizmu geniálny nápad, pretože počas komunizmu boli máloktorí disidenti v pozícii, kde by boli zvyknutí hovoriť pred masami. Opak bol pravdou, pretože práve odporcovia režimu samozrejme verejný priestor nedostávali. Organizácia mítingov na námestiach naopak vyžadovala ľudí, ktorí na verejnosti dokážu hovoriť bezchybne.


Väčšina ľudí, ktorí zakladali VPN teda nemala žiadne skúsenosti s verejným vystupovaním. Naopak, herci boli ľudia, ktorým bolo ako jedným z mála dovolené verejne vystupovať na javiskách divadiel, nemali teda s prejavmi pred publikom problém. Aj vďaka tomu, že divadlá boli jedny z prvých miest, kde sa začalo v novembri štrajkovať, dávalo jednoznačne zmysel využiť na mítingoch práve hercov. Postaviť do čela revolúcie známe tváre sa ukázalo ako obzvlášť dobrý nápad:


“Od prvej chvíle sa formovali role jednotlivých hráčov (…) na tribúnach boli tribúnoví lídri ale úplne rovnaká štrukturácia osobností bola parta ľudí, ktorá im pripravovala softvér. O čom budú hovoriť a ako budú hovoriť? Mohli by ste mať ale skvelých ľudí ktorí sú na tribúnach, a ktorí pripravujú prejavy, keby ste nemali techniku, vďaka ktorej ozvučíte námestie”

rozhovor s Fedorom Gálom


Dostať hercov na pódium nebolo všetko. Lídri z VPN vytvorili niečo ako dramaturgickú skupinu, ktorá neustále chystala prejavy a kontrolovala kto vystúpi na pódiu, zatiaľ čo herci manažovali samotné pódium. Prepletenie prejavov na tribúne s hudbou tak pomohlo vytvoriť “správny pocit z mítingu”, čo bolo takisto zásluhou lídrov a vďaka čomu v nás november 89 dodnes rezonuje:


“Správny pocit z mítingu je to, ako keď ste na koncerte dobrej kapely, napríklad U2, ten pocit, že som vo veľkom dave ale zároveň aj sám za seba…”

rozhovor s Agnesom Ladislavom Snopkom


To, že sa ľudia v dave správali k sebe priateľsky a dokonca jeden druhému pomáhali nebolo náhodou, bolo to vďaka lídrom, ktorí na toto správanie vytvorili priestor a určili ho ako normu.


Jeden z týchto nápadov, vďaka ktorým solidarita mohla na námestiach fungovať bol práve nápad podávania rúk medzi policajtami a protestujúcimi, akým lídri dokázali automaticky deeskalovať konflikt medzi políciou a demonštrujúcimi. Je samozrejme ťažko povedať, čo by sa stalo keby polícia bola zasiahla a ako by nežná revolúcia bola dopadla, ale skutočnosťou je, že tieto “taktiky” priateľstva a pocitu “sme v tom všetci spolu” sa ukázal ako funkčný model, ktorý zabránil potenciálnym konfliktom. Z výskumu mojich kolegov, ktorý je z úplne iného kontextu, kde polícia a protestujúci skončili v konflikte, sa jednoznačne ukazuje, že predísť násiliu a konfliktom sa dá práve vďaka situáciám, v ktorých sa snažíme hľadať spoločnú reč a nie rozdiely na “my” a “oni”:


Martin Bútora vymyslel taký neuveriteľný happeningový gríf, že vyzval ľudí, neviem presne kto to bol, kto presne vyzval ľudí, ale povedal, tí policajti, čo tam stoja, veď to sú naši spoluobčania, podajte im ruky, aby vedeli, že my nie sme nepriatelia.”

rozhovor s Fedorom Gálom


Lídri tiež pozývali na tribúnu predstaviteľov rôznych sociálnych skupín, čo zabezpečilo, že ich podporovatelia mali pocit, že ich účasť má cenu, že sú vypočutí, a že sú súčasťou niečoho veľkého. Práve z tohto kroku je vidieť, že líderstvo ako také je vždy založené na dynamike vzťahu medzi lídrami a ich podporovateľmi. Jedni nie sú nič bez tých druhých:


Pripravovali sme to tak, že sme sa dali dokopy so študentami (…) ale čo to znamenalo, dramaturgia mítingov? Kto vystúpi, a myslím si, že to bola možno najsilnejšia myšlienka Martina Bútoru, že každý kto vystúpi musí zastupovať nejakú sociálnu skupinu”

rozhovor s Petrom Zajacom


“S Petrom Zajacom sme pripravovali texty, pripravovali dramaturgiu (…) A tvárami revolúcie sa stali Budaj a Kňažko (…) Kňažko bol tribún, vedel ako má hovoriť, ako vystupovať. (…) a generálny štrajk bol o hľadaní spojencov. Policajt? Poď, vystúp. Robotník? Poď, vystúp. Ukazovať, že v podstate všetky zložky spoločnosti za nami spoja.”

rozhovor s Martinom Bútorom


Dalo by sa povedať, že protesty, ktoré sa dodnes organizujú na našich námestiach majú takisto formu happeningu alebo koncertu, majú tribúny, kde rozprávajú rôzni rečníci, často sú apolitického charakteru, vystupujú tam herci, speváci a ľudia sa tam cítia bezpečne.


Tieto protesty sa u nás prvýkrát konali v novembri 89, kedy sa nenásilná forma protestu sa ukázala ako dvojstranne fungujúci nástroj. Na jednej strane sa lídrom podarilo automaticky mobilizovať oveľa väčšie množstvo ľudí, ktorí sa na protesty nebáli prísť, pretože ich prítomnosť nevyžadovala, aby podpaľovali autá a dostali sa tak do konfliktu s políciou. Ich prítomnosť vyžadovala aby jednoducho prišli a dali si na kabát trikolóru alebo odznak VPN a štrngali kľúčmi. Byť spolu na jednom mieste, ukázať na verejnosti, či stojíme spolu alebo oddelene je veľký krok. A práve symbolické kroky, ktoré lídri vymysleli na deeskalovanie potenciálneho konfliktu s políciou tým, že ľudí vyzvali aby si s policajtami podávali ruky alebo im dali kvety, boli presne tie kroky, ktoré zabezpečili, že protesty boli príjemné, pokojné, ľudia sa k sebe správali priateľsky, dokázali vytvoriť koridor, pustiť sanitku, vyzbierať peniaze alebo si podať medzi sebou čaj. Nie je to náhoda alebo špecifický typ davu ľudí, ktorý sa stretol na námestiach, je to zásluhou ľudí, ktorí tieto udalosti zorganizovali.


Netvrdím, že na udalosti vo vtedajšom Československu nemali vplyv udalosti v okolitých štátoch a celková situácia vo svete, tak ako netvrdím, že protesty majú vždy možnosť zmeniť spoločnosť. Mojim cieľom bolo pochopiť, akú rolu hrali členovia VPN v organizácii protestných akcií počas pádu komnizmu v Bratislave a ukázalo sa, že táto rola bola zásadná, minimálne v tom, že ľudia na námestia prišli, a zároveň v tom, že odkaz nežnej revolúcie je taký silný, a tak jednoznačne pozitívny, že ho dodnes využívajú rôzne skupiny ľudí, bez ohľadu na ich politický background.


Asi najpodstatnejšie na mojej analýze mítingov v novembri 89 je spôsob, akým sa tieto protesty dokázali zakoreniť v našej spoločnosti. Keď sa pozrieme na spôsob organizácie pochodov Za Slušné Slovensko a ľudí, ktorí ich organizovali, je tam určité kontinuum. Nie je to náhoda alebo prirodzená národná identita, že protestujeme nenásilne, a že na stejdži vystupujú herci a speváci. Je to spôsob, ktorý vymysleli lídri nežnej revolúcie a ktorý sa neuveriteľne osvedčil ako spôsob komunikácie s vtedajšími komunistickými autoritami na čele štátu, rovnako ako aj dnes, len s inými autoritami. Nenásilný protest, na ktorom sa ľudia cítia vypočutí a zároveň bezpečne dokázalo mobilizovať spoločnosť a zároveň vytvoriť dostatočný strach na druhej strane barikády - či pri komunistoch alebo pri odvolávaní Róberta Fica.


Odkaz lídrov nežnej revolúcie je rozhodne veľmi pozitívny. Pohľad na súčasnú dobu je však o trochu menej pozitívny, ako by sme si asi želali. Otázkou ostáva, čo ďalej, v dobe kedy na námestiach vidíme často niečo úplne iné? Najväčšie problémy súčasnosti, okrem klimatickej krízy, sú nárast populizmu, nacionalizmu, homofóbie, a polarizácia spoločnosti. O to horšie je, že tieto nástroje využívajú práve svetoví lídri. Sú to totiž vynikajúce nástroje na vyvolanie chaosu a otočenie situácie v lídrov prospech vďaka tomu, že vo verejnosti vytvorí pocit, že problém je niekde inde ako v skutočnosti naozaj je. Namiesto korupcie a kríze v súdnictve, a dokonca vrážd mladých ľudí sa otvoria témy ako utečenecká kríza, “nesloboda” počas pandémie COVIDu alebo akákoľvek ďalšia téma, ktorá vyvolá v ľuďoch pocit neistoty a strachu z neznámeho. Je prirodzenou ľudskou vlastnosťou, že veci, ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú nepríjemné pocity. Ak nepoznáme ľudí inej farby pleti alebo sexuálnej orientácie, vyvolá to v nás strach. Ak máme pocit, že vlastne najhoršie zlo je momentálne nosiť rúško na tvári, pretože nás to otravuje, je veľmi ľahké určiť to za svoj hlavný problém tohto momentu a zabudnúť na to, že sa v tejto krajine dejú úplne iné, a oveľa hrošie veci. Tieto nástroje strachu a hnevu voči neznámemu alebo “momentálne nepríjemnému”, používajú toxickí lídri, a bohužiaľ vidíme, že dokážu takisto výborne mobilizovať spoločnosť, a že sú zároveň extrémne nebezpečné.


Mojou odpoveďou na otázku, ako sa proti tomu postaviť je opäť iba poctivosťou, dialógom, spájaním ľudí a neutiekaním sa k týmto praktikám. Je pravda, že hoaxy a konšpirácie sa šíria oveľa rýchlejšie ako sa overujú fakty, a že žijeme v dobe kde sa rozdiel medzi pravdou a názorom veľmi často zahmlieva a kde vyvolanie strachu v ľuďoch zvyšuje politické preferencie nebezpečným ľuďom. Odkaz novembra ’89 je napriek tomu jasnou ukážkou toho, že poctivosťou sa to dá. Otázkou však ostáva - máme takých lídrov aj dnes, a ak áno, kde sú?


Tento článok vyšiel pôvodne v Denníku N, v Novembri 2021. Nájdete ho tu: https://dennikn.sk/2613916/november-89-ukazal-aj-to-ako-zvladnut-silu-davu-a-dokazat-ju-vyuzit-na-dobru-vec/?ref=list