Veterník

Táto poviedka je krátka spomienka na moju babku, ktorá by dnes oslávila svoje sedemdesiate narodedniny. Všetko najlepšie, babka Hanka!

Veterník, káva a v pozadí jej obľúbené farby - tyrkysová a zlatá

Veterník

V posledných rokoch jej života milovala Hanu, knihu na ktorej obálke bol vyobrazený klasický československý zákusok - karamelový veterník. Asi nebude úplne československý, pravdepodobne to bude prerobená francúzska pofiterolka, ale aj tak, veterník je veterník, a do našich cukrární rozhodne patrí na čestné miesto. Milujú ho babky, mamy, aj vnučky. Všetky rovnako.

Pôvodne si knihu s veterníkom kúpila najmä kvôli jej obálke, pretože vyzerala naozaj na zjedenie. Šedo-biela pásikavá obálka, a na nej nakreslený krásny veterník. A ona mala sladké rada, to je slabé slovo! Milovala ho. Vždy si naň po obede ušetrila miesto. Na sladké bolo miesto vždy, jednoducho sa držala zásady Pipi Dlhej Pančuchy, že na malú čokoládovú cigaretu je v kútiku úst vždy dostatok miesta.

Postupne sa cez obálku začítala do príbehu Hany, a zamilovala si aj ten. Ako sa to celé začalo tým, že hlavná hrdinka nemohla zjesť veterník lebo bola neposlušná, a to jej nakoniec zachránilo život. Veterníky boli totiž pokazené a celá rodina hlavnej hrdinky, ktorá jedla veterníky, zomrela. Osirelej hrdinke teda nezostalo nič iné, iba sa nasťahovať k čudesnej tete Hane. Hlavná hrdinka postupne pochopila, prečo je teta Hana taká divná a mĺkva, a čo všetko v živote prežila. Ako veľa ľudí žijúcich v strednej Európe, aj ona prežila tie doby, kedy raz boli zlí Židia, raz Česi, raz Nemci. Každý si to v určitej chvíli odskákal. A na to práve doplatila aj teta Hana.

Kniha sa tak ukázala ako úplne iný príbeh, ako naznačovala jej na prvý pohľad bezstarostná a romantická obálka, typická pre knihy, ktoré sa predávajú najmä kvôli obalu. Knihu Hana mala veľmi rada, a v jej knižnici bola uložená na vzácnom poprednom mieste.

Hana bolo totiž aj jej meno, aj ona milovala veterníky, a v posledných rokoch milovala aj čítanie vo svojom obývačkovom kresle. Prežívať životné príbehy v knihách bolo úžasné, obzvlášť v čase, keď sa ten jej pomaly končil. Asi to aj vedela, ale nechcela tým svoje okolie nijak zvlášť zaťažovať. Bola vždy usmiata. Asi každý už trochu tuší, kedy sa blíži jeho čas, ale aj tak, ten čas, ktorý ešte má, sa snaží žiť naplno.

Knihu si Hanka najskôr požičala od dcéry, ale chcela mať aj svoju vlastnú kópiu. A tak sme v rodine mali najskôr jednu, potom dve, a nakoniec tri Hany. Dve knižné a jednu skutočnú.

Veterníky tiež milujeme všetci. Na dôkaz, tento týždeň jem už druhý veterník. Najskôr som si dala malý, teraz veľký. A spomínam, a čítam si, a je mi smutno. Prečo si dnes ten veterník nemôžeme dávať obe – aj ja aj Hany? Prečo sa zrazu všetky knihy Hany stratili? Prečo sa stratila aj naša Hany (tak sme ju totiž volali v rodine)? To už asi ostane záhadou. Životným príbehom na inú knihu.

Dnes už teda ostáva iba spomínať, pamätať si, občas si pochutnať na jej obľúbenom veterníku (alebo punčáku), čo poctivo vykonávam. Ostáva pestovať kvety, ktoré mala tak rada, byť veselí, nosiť farebné veci a smiať sa. Byť k ľuďom milí. Sedieť v lete na slnku a opaľovať sa. Čítať, ale aj žiť. Byť v kontraste s tou strašnou skutočnosťou.