“Davová psychóza” alebo prečo sa dejú násilné protesty?

Amerika má za sebou víkend násilných protestov potom, ako sa ľudia dozvedeli o zabití Afroameričana Georgea Floyda policajtom. Sme svedkami doby, kde nielenže svet čelí pandémii koronavírusu, ale aj násilným protestom. Tieto udalosti majú obe niečo spoločné - dynamiku ľudského správania, ktorá môže takéto udalosti znásobiť, ale aj utlmiť. Prečo sa niektoré protesty stanú násilnými?

Víkendové protesty v Minneapolise

Psychológia davu - masy ako zdroj všetkého zla?

Naša spoločnosť má v sebe bohužiaľ veľmi silno zakorenený názor, že masy sú nebezpečné, že sa ich treba báť, treba ich spacifikovať, častokrát aj za použitia násilia, pretože to vlastne ináč nejde. Je to jediný spôsob ako zachovať poriadok. A teraz to dokonca vidíme predsa v priamom prenose - dajme ľuďom priestor na vyjadrenie nesúhlasu a ľudia stratia rozum, začnú byť agresívni, nekontrolovateľní a zaslúžia si byť potrestaní. Jednoducho, masy sú nebezpečné a iracionálne, kto pochybuje, nech si pozrie zábery v protestov v Minneapolise a ďalších amerických mestách, ktoré sa udiali tento víkend.

Napriek veľkému množstvu psychologického (a ďalšieho) výskumu, je bohužiaľ stále tento názor, alebo teória, vnímaná vo veľkej časti spoločnosti ako tá správna. Zaslúžil sa o to hlavne Francúz Gustave Le Bon, ktorého kniha “Psychológia Davu”, je v moderných spoločenských vedách už skôr historickým artefaktom, ako smerodajnou literatúrou. Napriek tomu, Le Bonovi sa podarilo veľmi pevne zakoreniť túto myšlienku o iracionalite davov a veľa ľudí s ňou plne súhlasí.

Aby sme pochopili, prečo je tento názor irelevantný, musíme si uvedomiť kto bol Gustave Le Bon a ako a prečo táto kniha a teória davovej psychológie vznikla. V 19. storočí sa vedou zaoberali iba privilegované časti spoločnosti, ktorým obzvlášť záležalo na tom, aby si zachovali svoje postavenie. Na masové udalosti, ako napríklad francúzsku revolúciu sa samozrejme dívali so strachom, pretože davy žiadajúce práva, alebo spravodlivosť, ich samozrejme desili. Použiť preto “psychológiu” (alebo akúkoľvek inú vednú disciplínu) na to, aby dominantné spoločenské vrstvy vytvorili okolo masových udalostí a protestov veľkú mieru negativity a strachu, bolo jedným z najlepších riešení tej doby.

Doba sa však mení, a my už sme sa u predsa len posunuli ďalej nielen v čase, ale aj vo vnímaní sveta okolo nás. A za veľa toho posunu môžu práve masy a masové protesty. Sufražetky, Martin Luther King, ale aj pád berlínskeho múru, alebo naša vlastná Nežná Revolúcia sú jasnými príkladmi. A tak ako sa posúvame v histórii dopredu, posúvame sa dopredu našťastie aj v psychológii.

Aká je skutočná psychológia davu?

Túto otázku si kladú mnohí sociálni psychológovia už skoro 40 rokov. V roku 1984 vyšla prvá analýza násilných protestov v Saint Paul v anglickom Bristole, ktoré sa odohrali po tom, ako polícia prepadla miestnu kaviareň “Black & White”. Situácia, ktorá vypukla v Bristole bola podobná tej súčasnej v Minnesote. Ľudia začali proti násilnému prepadnutiu polície protestovať okolo kaviarne “Black & White”, potom sa začalo násilie, ničenie budov, policajných áut, podpaľovanie, a podobne.

Psychológia však už v tom čase chcela hľadať odpovede na otázky priamo počas násilných protestov, pracovať s reálnymi dátami, ako sú výpovede účastníkov, využívať prístup k policajným reportom, komunikovať s políciou aj s protestujúcimi, jednoducho pochopiť a vysvetliť ľudské správanie komplexne a nesubjektívne. Pretože len to nám môže pomôcť pochopiť čo sa vlastne v násilných protestoch deje, ako ich efektívne ukončiť a ako sa im v budúcnosti vyhnúť.

Od prvej štúdie davového správania, ktorú urobil teraz už uznávaný profesor Stephen Reicher, sa spustilo obrovské množstvo vedeckých projektov o násilných protestoch alebo štúdií správania futbalových fanúšikov, až po nedávno ukončený projekt analyzujúci “London riots” z roku 2011. Zo všetkých týchto štúdií môžeme jednoznačne povedať, že násilné protesty nie sú o chaose, nekontrolovateľných masách, bezbranných policajtoch a o tom, že masy dokážu ľudí premeniť v monštrá, ktoré len bezcieľne ničia a rabujú.

Násilné protesty alebo takzvané “riots” sa dejú vtedy, ak ľudia cítia veľmi silne zakorenenú dlhodobú neprávosť, utláčanie a nelegitímne správanie voči nim. Môžu to byť pocity, ktoré spôsobuje správanie polície, alebo správanie kohokoľvek, kto má silu, dominantné postavenie a určitú moc. Takéto dlhodobo-zakorenené pocity spojené s udalosťou ako je vražda človeka, vytvárajú v spoločnosti rozdelenie na “my” a “oni”.

A práve použitie násilného správania môže dať minoritám alebo akejkoľvek znevýhodnenej skupine pocit, že na zlepšenie postavenia svojej skupiny sa už nič iné ako násilie použiť nedá. Násilné protesty sa v našich dejinách už objavili, objavujú sa teraz, a veľmi pravdepodobne sa ešte objavovať budú. Byť súčasťou veľkej masy ľudí, dáva jej členom pocit sily, spolupatričnosti a nádej na lepšiu budúcnosť. A práve ak masu tvorí skupina, ktorej hlas je často prepočutý, ktorej ľudia sú diskriminovaní, neprávom zatýkaní, ba dokonca vraždení, máme tu vyslovenú rozbušku, ktorej podobou je násilný protest.

Veľké množstvo štúdií ukazuje, že keď sa na násilné protesty pozrieme naozaj zblízka, uvidíme nie nekontrolovanosť, ale jednoznačné vzory správania a určitú dynamiku správania, ktorá pramení z takýchto situácií. Toto vidíme naprieč násilnými protestami, či už to boli náboženské násilné protesty v stredoveku, alebo násilné protesty proti hladu v Británii, násilné protesty v 60. rokoch minulého storočia v USA, alebo Londýnske protesty v roku 2011. Je jednoznačné, že veľká väčšina ľudí na takéto protesty neprichádza s primárnou myšlienkou kradnúť a ničiť. Vždy sa musíme dívať na dynamiku danej situácie. Davy nie sú jednotné, sú plné rôznych ľudí, ktorí sa ale stretli na rovnakom mieste kvôli spoločnému cieľu, pretože ich zrazu niečo spojilo, a môžu tak jednať na základe tohto “spojiva”, ktoré sa volá sociálna identita. Práve toto “spojivo” dokáže protesty rozšíriť do viacerých miest.

Rovnako, na základe tohto “spojiva”, teda sociálnej identity, sa potom začína prejavovať v každom proteste určitá dynamika skupiny. V takýchto protestoch si vždy vedia nájsť svoje miesto aj tí, čo sú násilnejší ako zvyšok ľudí, aj takí, čo prišli na protesty preto, aby rozpútali násilie, aby niečo ukradli, a podobne. Ale týchto ľudí nie je v dave väčšina, je to skôr menšina. Toto bolo ukázané v každom jednom výskume násilných protestov, napríklad počas londýnskych protestoch v roku 2011, iba 13 percent ľudí bolo členmi gangov.

Protesty sú založené na interakcii medzi skupinami

Potom v protestoch prichádzajú na scénu policajti. A tu je veľmi dôležité si položiť otázku, ako sa policajti k demonštrantom zachovajú. Je totiž jasne dokázané, že násilné protesty sa väčšinou nedejú v miestach, kde sú dobré vzťahy policajtov a komunity. Zároveň, polícia ktorá zasahuje potrebuje okrem zbraní a ochranných štítov aj ďalšie znalosti. Vie monitorovať dav? Vie rozlíšiť, že dav nie je celistvá skupina rovnakých ľudí, že sú tam aj takí, čo sú bežní nenásilní demonštranti, aj takí, ktorí čakajú na príležitosť ničiť a kradnúť?

Model dynamiky správania v davoch jasne ukazuje, že ak sa policajti začnú správať k davu ako k jednotnej skupine, ktorej jediným cieľom je ničiť a rabovať, dav sa začne cítiť ohrozený. A ak je dav ohrozený, vznikajú v ňom určití lídri, ktorých hlasy začnú byť zrazu silnejšie, ako tie zvyšné. Ak polícia začne jednať násilne a tvrdo, vnímanie ľudí v dave sa veľmi rýchlo zmení na veľmi silne vyhranené skupiny “my” verzus “oni”. A práve vtedy sa aj správanie ľudí začne meniť, pretože sa cítia byť ohrození. A tak sa dostávame do začarovaného kruhu, kde policajti útočia pretože sa boja masy a masa útočí, pretože policajti im na to dali jasný podnet svojim vlastným násilím.

Takúto interakciu sme napríklad len nedávno videli na protestoch v Hong Kongu v roku 2019, kde sa pôvodne nenásilné protesty zmenili v násilné. Na protestujúcich bol použitý silný slzný plyn, čo v nich podnietilo hnev a začali sa brániť. Na násilie v tej chvíli dokázali takisto odpovedať iba násilím.

Ako zastaviť násilné protesty?

Psychologický výskum nezostáva našťastie iba v teoretickej rovine a v analýzach minulých udalostí. Práve naopak, profesori Cliford Stott a John Drury sa snažia čo najviac svojich poznatkov aplikovať do reality. Na základe týchto poznatkov veľa policajných oddielov a bezpečnostných zložiek už vie ako de-eskalovať protesty. Základom dobrého zvládania situácie zo strany polície je dať ľuďom pocítiť, že policajti sú jednými z nich, že sú na mieste pre ich vlastnú bezpečnosť, že vedú s ľuďmi dialóg. Zastavenie takýchto nepokojov závisí priamo od dialógu. Toto sa napríklad ukázalo efektívne v mestách ako v New Jersey, Camden alebo Michigan, kde sa dohliadajúci policajti zúčastnili na protestoch spoločne s ľuďmi a tak efektívne zvládli situáciu bez akéhokoľvek násilia.

Ako násilným protestom v budúcnosti zabrániť?

Ako som už povedala, násilné protesty sa objavujú vtedy, ak sa určité skupiny ľudí dlhodobo cítia byť diskriminovaní, utláčaní a znevýhodnení. Samozrejme, že najdôležitejšie je zastaviť násilie v protestoch okamžite. Ale ani zvládnutie danej situácie nezabezpečí, že sa takéto udalosti nebudú opakovať. Ak nebudeme počúvať ľudí, ktorí teraz vyšli do ulíc, bude pre nich takýto typ protestu jediným spôsobom ako sa nechať vypočuť. Preto je také dôležité sa témami napríklad rasovej diskriminácie zaoberať nie až keď doslova horí, ale keď je kľud a mier.

Clifford Stott pre CNN hovorí o násilných protestoch tu

Londýnskymi protestami sa psychológovia na University of Sussex zaoberali vo veľkom projekte “Beyond Contagion”, ktorého zhrnutie a všetky potrebné informácie nájdete tu

Zdroje:

Reicher, S. D. (1984). The St. Pauls' riot: An explanation of the limits of crowd action in terms of a social identity model. European journal of social psychology, 14(1), 1-21.

Stott, C., & Drury, J. (2000). Crowds, context and identity: Dynamic categorization processes in the'poll tax riot'. Human relations, 53(2), 247-273.

Stott, C., & Reicher, S. (2011). Mad mobs and Englishmen?: Myths and realities of the 2011 riots. Hachette UK.

Stott, C., Drury, J., & Reicher, S. (2017). On the role of a social identity analysis in articulating structure and collective action: The 2011 riots in Tottenham and Hackney. British Journal of Criminology, 57(4), 964-981.

Stott, C., & Reicher, S. (1998). Crowd action as intergroup process: Introducing the police perspective. European journal of social psychology, 28(4), 509-529.

Stott, C., Ball, R., Drury, J., Neville, F., Reicher, S., Boardman, A., & Choudhury, S. (2018). The evolving normative dimensions of ‘riot’: Towards an elaborated social identity explanation. European Journal of Social Psychology, 48(6), 834-849.

Ball, R., & Drury, J. (2012). Representing the riots: The (mis) use of statistics to sustain ideological explanation. Radical Statistics, 106, 4-21.

Stott, C., & Drury, J. (2017). Contemporary understanding of riots: classical crowd psychology, ideology and the social identity approach. Public Understanding of Science, 26(1), 2-14.

Drury, J., Ball, R., Neville, F., Reicher, S., & Stott, C. (2019). Re-reading the 2011 riots: ESRC beyond contagion interim report.