Ako som sa dostala na Kalifornskú univerzitu (UCLA)?

Tento školský rok trávim na Kalifornskej Univerzite v Los Angeles, známej hlavne ako UCLA. Toto už z mojich predchádzajúcich článkov samozrejme viete, ale nikde som zatiaľ nespomínala, ako som sa sem dostala, čo všetko tento proces obnášal a ako vlastne prebiehal.

Nikdy by ma nenapadlo, že sa tu budem fotiť ako štuent a nie ako turista :))

Viem, že veľa ľudí túži ísť študovať do zahraničia a že si často kladú otázku, či sa to vôbec dá, a či to stojí za všetky tie "vybavovačky". Tento článok je preto venovaný hlavne pre vás. Zároveň je to môj príbeh o tom, ako som sa dostala do Kalifornie. Myslím si, že je úplne jedno, či chcete ísť konkrétne do Kalifornie alebo kdekoľvek inde do sveta, pretože podstatné je chcieť niekam ísť a určite sa vám to nakoniec podarí!

Kde sa to celé začalo?

Som síce rodený (a hrdý) Slovák ale neštudujem na Slovensku, ale v Škótsku. Konkrétne študujem psychológiu na University of St Andrews a naša univerzita (tak ako väčšina univerzít) ponúka zahraničné programy pre študentov tretieho ročníka (u nás má bakalárske štúdium nie 3 ale až 4 roky). Samozrejme, toto môže byť pre každú univerzitu rozdielne ale dôležité je tak či onak sa o tieto programy začať zaujímať veľmi skoro, aby ste stihli všetko vybaviť. Bolo by naozaj smutné, keby ste sa na váš vysnívaný zahraničný pobyt nedostali len preto, že ste nestihli odovzdať prihlášku včas, preto si učite aspoň pre informáciu pozerajte webstránku vašej školy v predstihu :)

Ako ma vôbec napadlo ísť zo St Andrews do "ďalšieho zahraničia"?

V Škótsku sa mi veľmi páči a nebolo najľahšie sa vybrať na nové miesto a začať "zase odznova". Vedela som, že kamkoľvek sa vyberiem, budem to miesto porovnávať so St Andrews, že všetko tam bude pre mňa nové a nikoho nebudem poznať. Niekedy je ale dôležite príliš veci nekomplikovať a jednoducho sa pustiť do nových skúseností a zážitkov po hlave :)

O tom, že by som niekde mohla ísť, som začala uvažovať už koncom prvého ročníka na St Andrews. Samozrejme, vtedy som ešte nemala o mojej budúcej univerzite nijakú konkrétnu predstavu a pôvodne som chcela ísť niekde do Európy (najradšej do Talianska alebo Nemecka cez klasický program Erasmus). Podstatné ale bolo, že som išla na prvé informačné stretnutia pre študentov, ktorí chceli niekam ísť a začala som sa orientovať na webstránke štúdia v zahraničí, ktorú používam dodnes.

Fotka z letiska vo Vedni, odkiaľ som letela v septembri do LA

Nakoniec som zistila, že pre študentov psychológie Erasmus nie je možný, a že cez naše programy sa dá ísť skôr do Ameriky, Kanady a Austrálie. Je to preto, že tieto univerzity majú podobné predmety ako tie, ktoré by som mala v St Andrews. Naša univerzita totiž ponúka iba také zahraničné programy, na ktorých sa predmety úplne zhodujú s našimi predmetmi. Neexistuje totiž možnosť, že si v zahraničí dáte nejaké iné predmety, a že potom si skúšky dodatočne dorobíte v St Andrews. St Andrews vás skrátka pošle na zahraničný pobyt iba tam, kde bude všetko podobné učivu, ktoré by ste preberali v St Andrews. Aj preto sú niektoré naše programy na celý rok a nie len na jeden semester, pretože tak je zaručené, že stihnete všetky predmety, ktoré stihnúť máte.

St Andrews ponúka aj Erasmus ale nie pre všetky študijné odbory, preto som sa ja musela rozhodnúť pre iný program, ktorý sa u nás volá "St Andrews Abroad".

Čo obnášal prihlasovací proces?

Všetky prihlášky sa u nás vyplňujú v druhom ročníku, aby ste boli na začiatku tretieho ročníka schopní do danej krajiny odísť a začať tam váš pobyt.

Takto sa tvárim, keď si spomeniem na to, ako dlho mi trvalo, kým som sa sem dostala :))

Prvá prihláška pozostávala zo základných informácií o mne a o mojich známkach z prvého ročníka (je dosť dôležité sa dobre učiť, pretože vyberajú len tých najlepších, pričom je úplne jedno či ste Škót alebo Slovák). Bolo tam pár otázok typu prečo a kam chcem ísť na zahraničný pobyt, a samozrejme, prečo by mali vybrať práve mňa. Toto bol ozaj taký začiatok a nič, čo by stálo nejaké nekonečné množstvo námahy :) bolo to len o chuti sa prihlásiť.

V tomto momente, je dôležité položiť si otázku, či je štúdium v zahraničí niečo pre vás alebo vás skôr baví byť v zaužívanom režime. Zahraničný študent totiž musí byť kombináciou človeka, ktorý sa dobre učí ale zároveň musí byť "odvážny" a zorganizovaný, pretože sa od neho očakáva, že si bude veľa vecí zariaďovať sám, a že celý rok v zahraničí prežije bez toho aby sa chcel v polovici pobytu vrátiť naspäť. Každý rok sa totiž stane, že nejaký študent pri príchode zistí, že od pobytu očakával niečo iné, alebo že to proste nezvládne a bude sa chcieť vrátiť. Tomuto sa snaží naša univerzita predísť hneď v úvode a otázky v priháške sú nastavené tak, aby vás nútili pouvažovať, či s takýmito komplikáciami dopredu počítate a viete, ako by ste si s nimi v prípade núdze poradili.

Prihlásiť som sa mohla na akékoľvek množstvo našich partnerských univerzít a jediné, čo bolo treba urobiť, bolo zoradiť ich podľa preferencií. Ja som si vybrala na prvé miesto Kaliforniu a k tomu som si dodala ešte pár menších univerzít na východnom pobreží Ameriky. Pokiaľ ale veľmi chcete ísť na zahraničný pobyt, odporučili nám dať si do prihlášky všetky univerzity, pretože tak máte (skoro) zaručené, že nejaké miesto dostanete. Ja som si ale povedala, že pôjdem len tam, kde to má byť "ešte lepšie" ako St Andrews (aspoň podľa rebríčkov na internete) . Tým, že som v St Andrews bola maximálne spokojná, nechcela som ísť len tak hocikam :)) to už by som bola radšej ostala v Škótsku, pretože to už predsa je moje "štúdium v zahraničí" :)

Kalifornská univerzita mala samostaný výberový proces, pretože príhlášky sa uzatvárali o nejaký mesiac alebo dva skôr ako prihlášky na ostatné univerzity. Po prvom kole prihlášok vybrali z tejto veľkej skupiny časť ľudí, ktorí postúpili do druhého kola (samostatného pre Kaliforniu). Tu musím povedať, že na každú univerzitu zo St Andrews vyberajú iba jedného človeka a Kalifornia je taká populárna, že sa na tieto miesta hlásilo v prvom kole okolo 300 ľudí (v Kalifornii je týchto miest iba 7 – napríklad San Diego, San Francisco, Los Angeles, Irvine, atď.).

Úplne prvá fotka, ktorú som po príchode na UCLA odfotila :)

Druhé kolo pozostávalo z interview, kde sme museli prísť formálne oblečení a pol hodinu (až hodinu) sa každého z nás pýtala univerzitná komisia na rôzne otázky. Na interview bolo dôležité ukázať, prečo práve Kalifornia má pre nás význam, že niečo o tejto univerzite vieme (napríklad kto tam učí) a aký výskum sa tam deje. Bolo dobré vedieť aj aké predmety tam ponúkajú a čo by ste si tam konkrétne vybrali vy.

Celé interview bolo postavené tak, aby sa študenti vyhli všeobecným frázam a informáciám, ktoré si nájde kažný aj na Wikipédii, pretože tak ste mohli ukúzať, či sa na tú univerzitu hlásite s konkrétnym dôvodom a máte to premyslené.

Plus sa ma na interview pýtali na veci ako napríklad: ako zvládnem krízu keď budem v Amerike odkázaná sama na seba alebo ako tam plánujem reprezentovať St Andrews ako univerzitu.

Toto interview absolvoval každý zvášť, takže sme si nemohli "našepkávať" a ani sme nevedeli, čo mal kto dopredu pripravené. Nevedela som dopredu, na čo sa ma presne budú pýtať a pred dverami do tejto miestnosti som sedela so samými študentami, ktorí mali na sebe šaty alebo obleky a rovnako ako ja sa na tie miesta do Kalifornie chceli veľmi dostať :)

Priznám sa, že interview nebola žiadna sranda, zvlášť preto, že sa odohrávalo v historickej budove v St Salvator's Quad (hlavná časť univerzity). Interview bolo v miestnosti plnej starých obrazov a ja som sedela som na opačnom konci veľkého starého dreveného stola a poriadne som sa pri otázkach od komisie zapotila, pričom som sa samozrejme snažila vyzerať, že nič iné okrem odpovedania na otázky ma tak veľmi nebaví :))

Za pár dní po interview mi ale prišiel mail, že ma vybrali do Kalifornie a ja som úplne neveriacky sedela za počítačom. Kým som to niekomu povedala, prečítala som si ten mail asi 5-krát aby som sa uistila, že to nevidím zle. Potom som začala skákať v izbe a strašne som sa tešila, že sa mi to miesto do Kalifornie predsa len podarilo získať :))

Čakanie, čakanie, čakanie

Túto odpoveď som dostala ešte pred vianočnými prázdninami v druhom ročníku v St Andrews a potom ma čakalo samotné vybavovanie víz, ubytovania, a prihlasovania sa na predmety. Po absolvovaní interview som ale vedela iba to, že St Andrews ma nominovalo do Kalifornie. Až potom si samotné Kalifornské univerzity vyberali (Kalifornská univerzita má 7 rôznych pobočiek, ktoré som už spomínala), na ktorú univerzitu konkrétneho študenta umiestnia.

Slávna knižnica Powell Library, kde napísal Ray Bradbury známu knihu "451 stupňov Fahrenheita"

Môj sen bol UCLA, pretože je to vynikajúca univerzita na štúdium psychológie (podľa niektorých rebríčkov je dokonca 6. na svete). Zároveň to bol môj nostalgický sen, pretože keď bol môj otec kedysi dávno v Amerike na výlete s kamarátmi po promóciách na UK v Bratislave, boli sa na UCLA pozrieť. Prišlo mi neskutočné, že by som mohla ísť práve sem, kde predtým ako som sa vôbec narodila bol môj otec na výlete (a ktorého by vtedy nikdy nebolo napadlo, že raz by sa tam mohla dostať jeho dcéra).

Po pár mesiacoch čakania som sa ale konečne dozvedela, že univerzita na ktorú ma vybrali bude práve UCLA a skoro som hlavou prerazila strop v mojej izbe, pretože som z toho mala naozaj nesmiernu radosť :)

Odporúčam vám takisto si tento moment triumfu poriadne vychutnať, pretože zatiaľ sa ničím ešte nemusíte stresovať a pritom už viete, že vás na vaše vysnívané miesto vybrali :)

Ubytovanie, pretmety, víza

Po tejto správe som sa konečne mohla začať zaoberať prihláškou na ubytovanie a prihlásením sa na predmety, pričom postupne opadala eufória a prišiel stres, aby som to všetko zvládla. Pri predmetoch som sa nesmierne zapotila, pretože dostať sa na konkrétne predmety na UCLA je extrémne zložité a závisí to od úplnej náhody. Na začiatku každého trimestra vám toťiž vygenerujú deň a čas, kedy sa budete môcť na predmety prihlásiť a keď schytáte neskorý termín, môže sa stať, že všetky predmety budú už obsadené.

Toto už sú veci, z ktorými som si musela poradiť sama a zariadiť si to tak, aby všetko nakoniec klaplo :)

Vonku sa dá celoročne sedieť na tráve a učiť sa pod stromami :) to mi príde ako sen v porovnaní so Škótskom :)

Vždy pri prihlasovaní "nervujem", pretože som tu na celý rok (tri trimestre) a to znamená, že som tento proces musela absolvovať 3-krát. Vždy to vyzeralo, že sa nedostanem ani na jeden predmet, na ktorý som sa pôvodne chcela dostať, ale nakoniec som to vždy po pár dňoch nejako vyriešila. Toto je pre mňa úplná novinka, pretože v St Andrews takýto systém nemáme a predmety sú vždy prístupné pre každého študenta.

Ubytovanie bolo viac menej garantované, pretože zahraničných študentov sa snažia umiestniť na jeden z internátov. Ja som sa dostala na internát Hedrick Summit, ktorý je priamo na campuse a pokiaľ vás zaujíma ako to tu vyzerá, článok nájdete tu.

Víza som si mohla vybavovať až v lete, pretože na to aby som si ich mohla vybaviť, bol potrebný jeden dokument, ktorý sa volá DS-2019 a tento dokument mi prišiel poštou priamo z Kalifornie.

Potom, ako som sa konečne dočkala DS-2019, som vyplnila nejaké formuláre na počítači, zašla na americkú ambasádu do Bratislavy a na konci leta som mala konečne vybavené aj svoje študentské víza (na študentský pobyt musíte mať iný typ víz ako turistické, ktoré sa vybavujú oveľa zložitejšie).

Všetky tieto veci sa dejú v zhone, pretože na to aby ste si zariadili víza, predmety a ubytovanie máte iba pár mesiacov pred odchodom a nedá sa to žiadno urýchliť, pretože všetko závisí od toho, kedy vám vaša "nová" univerzita pošle jednotlivé rozhodnutia o prijatí a dôležité papiere.

Netreba sa však zbytočne stresovať. Ja som si vždy povedala, že keď to zvládli študenti rok predomnou v rovnakej časovej tiesni, musí sa to podariť aj mne :)

Odlet do Los Angeles

Letenku som si kúpila z Viedne a do LA (hlavné letisko v LA sa volá "LAX") som odletela na konci septembra a môj rok sa mohol začať.Teraz som už v treťom trimestri a z môjho ročného pobytu v Kalifornii mi ostávajú už iba necelé tri mesiace. Mám nesmiernu radosť, že som sa sem mohla dostať. Všetko je to vďaka St Andrews, ktoré nám študentom platí ročné školné na týchto univerzitách, pretože v Amerike sú poplatky za školné v porovnaní s Európskymi univerzitami nesmierne veľké. Preto je také ťažké sa dostať na univerzitu do Ameriky z Európy a preto mám také štastie, že ma sem vyslalo St Andrews :))

Túto fotku mám z Beverly Hills a do srdiečka som dopísala St Andrews. Je aj na našom univerzitnom Instagrame práve preto, že za tento rok vďačím St Andrews, ktoré naozaj úprime zbožňujem :))

A samozrejme, v celom tomto procese nie som sama ale sú v ňom zahrnutí hlavne moji rodičia, pretože bez nich by som sa sem takisto nikdy nedostala. Všetky výdavky vrátane ubytovania a leteniek si totiž musí hradiť každý študent sám a pre Európanov neexistujú žiadne štipendiá, ktoré by s týmito výdavkami pomáhali. Viem, že napríklad niektoré štáty v Ázii majú taký program, cez ktorý vám vláda zaplatí štúdium v Amerike (alebo aj v Európe) ak sa im zaviažete, že potom sa vrátite naspäť a budete pracovať (ak si dobre pamätám) pre vládu. My ale nič také nemáme, takže bez kombinácie St Andrews a rodičov si neviem predstaviť, ako by sa mi sem podarilo dostať.

Samozrejme, je pravda, že pokiaľ sa vám veľmi dobre darí v nejakom športe a ste z Európy, môže sa vám podariť získať štipendium na nejakej univerzite, kde je váš šport na vysokej úrovni :)

A čo teraz?

Ako vidíte, cesta do Kalifornie nebola úplne najjednoduchšia a vyžadovala pomoc od veľa ľudí, veľa učenia, veľa sebazaprenia a asi aj odvahy, pretože človek je tu naozaj na všetko sám.

Chcela by som vám týmto článkom hlavne povedať, aby ste sa nenechali od ničoho odradiť len preto, že proces ako sa k tomu dopracujete nie je úplne jednoduchý. Vždy sa dá niečo vymyslieť, dôležité je sa hlavne snažiť a samozrejme, k štúdiu v zahraničí patrí hlavne angličtina alebo nejaký iný jazyk, takže ten sa rozhodne učte. A učením myslím hlavne učenie vo voľnom čase, pretože škola na toto nestačí. Takýmto veciam musíte venovať veľa času, niekedy aj vaše iné plány a sny, nechať doma kamarátov a rodinu a jednoducho ísť. To isté platí aj o čase, keď už na univerzite ste. Áno, máme tu síce plavecký bazén, celoročne je tu vonku krásne počasie a blízko je Hollywood ale to neznamená, že škola nie je náročná, a že sa sem človek vyberie na dovolenku :) nechcem byť rozhodne pesimista, len chcem povedať, že učenie nie je žiadna sranda :)

Výstava na campuse UCLA :)

Keby ste sa ma spýtali pár rokov dozadu, nikdy by ma nebolo napadlo, že budem raz môcť o niečom takomto písať článok, alebo že budem môcť niekomu poradiť v tom, ako sa dá na zahraničné univerzity dostať.

Určite mám v pláne napísať takýto článok aj o tom, ako som sa dostala do St Andrews, pretože to mi otvorilo dvere k veľmi veľa príležitostiam a je to pre mňa miesto, ktoré bude navždy mojim druhým domovom a kam sa veľmi rada budúci rok vrátim.

Budem sa tešiť, ak mi dáte vedieť, či vás takéto články bavia a takisto vám rada odpoviem na akékoľvek otázky. Ak by vás zaujímalo, ako tu trávim dni, určite si pozrite aj články na blogu, ktoré píšem z výletov po okolí Los Angeles (nájdete ich tu) alebo článok o mojom typickom študentskom dni na UCLA, ktorý nájdete tu.

Držím vám palce v plnení vašich túžob a snov a nemyslím to teraz vôbec sentimentálne ale myslím to úplne vážne. Tento článok je podľa mňa jeden z dôkazov, že je jedno, že bývate v malej krajine v Európe pretože keď sa vám chce, tak sa vám toho nakoniec podarí dosiahnuť veľa! :))